KIEŽ BY MA TO NAUČILI AKO MALÉ DIEŤA

jan

Začula som ženský rozčúlený hlas a ostré pokyny:
„Stoj!“
„Choď odtiaľ!“
„Hneď!“
„Povedala som!“
„Tu budeš stáť!.“
Myslím si v duchu: PES.
Obzriem sa. Omyl…. DIEŤA.
Môj nepríjemný pocit sprevádzali myšlienky: „Práve teraz mu nahráva programy, ktoré si bude niesť v sebe, následkom čoho môže mať kašel, choroby, hyperaktivitu, pocikávanie,zajakávanie a v konečnom dôsledku, takto bude raz ono vychovávať svoje dieťa….vírilo mi v prvom momente hlavou…“
Logika má tendenciu hneď odcudzovať.

Preto som nazrela do svojho VNÚTRA. Robím to vždy keď sa mi nepáči správanie niekoho. Položím si otázku a som k sebe ÚPRIMNÁ: „Nesprávala som sa niekedy takto aj ja?“ … je to taká výchova samej seba, výchova k pokore.

Našla som to tam. „Áno.“ „ Správala.“ priznala som si.
Pred mnohými rokmi som bola aj ja tá…. nevedomá…. a kričala po deťoch.
Teraz som mala možnosť vidieť seba samu. Vo vydaní práve tejto ženy.

Pocítila som súcit. Súcit k nej, že ona nie je zlá, že len nemá v sebe to poznanie. Nevie to ináč. Je v zajatí emócií a podvedomých programov.
Správa sa tak preto, lebo aj jej mamina sa k nej tak správala.
A navyše je unavená, vyčerpaná.
Pocítila som VĎAKU. Obrovskú vďaku, že dnes to už JA ŽIŤ NEMUSÍM.
Že som mala to šťastie pracovať na sebe.
A zmeniť svoje správanie, myšlienky, návyky, postoje.
Za celé mesiace, roky práce na sebe sa naučiť chápať, prečo vlastne vznikajú. Prečo sa tak správame.
Naučiť sa transformovať svoje emócie.
Nie ich potláčať!
Len mi duša tíško zapišťala: KIEŽ BY MA TO NAUČILI UŽ AKO DIEŤA, koľkým utrpeniam by som sa mohla vyhnúť, …. aj utrpeniam, úrazom a chorobám mojich detí.
Matka však NIE JE VINNÁ!!!
Pocit viny je deštrukčný a nikomu nepomôže.
Je ZODPOVEDNÁ!!!
Zodpovedná za vyliečenie svojich boliestok, neprijatých situácií, zranení, utrpenia.
Keď sa od nich oslobodí, môže tvoriť svoj život cez RADOSŤ.
Radostná vedomá matka = radostné vedomé dieťa.