Prečo sú ľudia chorí? Ako sa to do nich dostalo?

Bunky sú cítiace stvorenia. Oni cítia naše negatívne emócie, trápenie, zlosť. A pod návalom silných a dlhodobo prežívaných emócií ochorejú. Tak si nevedome vytvárame naše choroby.

My nededíme choroby. Dedíme myšlienky, názory, postoje, presvedčenia.
Dedíme PODVEDOMÉ PROGRAMY.

Priekopník epigenetiky Bruce H. Lipton, PhD., ktorý učil bunkovú biológiu na Lekárskej fakulte University of Wisconsin uvádza:
“Len 1 % chorôb je genetického pôvodu.“
„ Gény sa sami o sebe neaktivujú. Gény sú kontrolované mysľou a prostredím.“
„Život bunky je riadený fyzickým a energetickým prostredím, nie jej génmi.“
„Neexistuje gén, ktorý spôsobuje rakovinu. Rakovina vzniká zo života, ktorý je v strese.“

Choroba či nepríjemný telesný symptóm nám hovorí, že niečo nerobíme správne.
Prihovára sa nám: „Pozri sa do svojho vnútra, pozri sa čím si ubližuješ! Zmeň to!“
Táto zmena vo vnútri, v príčine je nevyhnutná, pokiaľ sa chce človek vyliečiť.

Každá jedna choroba niekde vznikla. Vznikla v minulosti v konkrétnej životnej situácii. Diala sa tomu konkrétnemu človeku, ktorú ju zažil vo vzťahu s niekým, s niečím. To čo zažil on, je jeho konkrétny príbeh, ktorý sa stal jemu. V nepríjemných spomienkach sme prežili silné negatívne emócie, ktoré zostali nespracované, neprijaté a tak sme ich hodili do podvedomia. Naše negatívne podvedomé programy, vibrujú na nízkej vibračnej frekvencii. A priťahujú situácie ktoré sú s nimi vibračne zhodné.

Najviac programov nasávame ako deti. Lebo dieťa nemá kam ujsť. Dieťa musí zostať v tej situácii a ono si s tou emóciou nevie rady. A tak ju potlačí. A deštrukčný program je na svete. Ideme v ňom, až do momentu, keď ho nejakým spôsobom nepreprogramujeme na iný, konštruktívny. Kým to NEZMENÍME.

Dieťa do cca 8 rokov je emočne spojené s matkou neviditeľnou pupočnou šnúrou. Vníma matkine pocity, emócie ako svoje vlastné. A tak prežíva radosti aj starosti matky. Odzrkadľuje jej nespracované bolestné spomienky, jej negatívne programy z detstva. Dieťa keď dlhodobo potláča negatívne emócie, o určitý čas sa prejavia na telesnej úrovni v podobe choroby, či nejakého neduhu. To, čo nepovie rodičovi slovami, povie chorobou.

Dlho neliečené bolestivé spomienky nám spúšťajú negatívne emócie, hnev, agresivitu v situáciách, kedy sa hnevať nechceme. Správame sa iracionálne a nevieme to ovládnuť. Je to preto, lebo podvedomý program keď sa spustí je omnoho silnejší ako racio a racionálny úsudok sa vtedy vypne.

Otázka znie, ako môžeme zmeniť tieto podvedomé programy, naprogramovanie, ktoré ani vlastne nie je naše.

Pracovala som kedysi s klientom, ktorý prišiel za mnou s tým, že sa chce zbaviť veľkej bolesti nôh. Príčinou v jeho živote bolo jeho utrpenie, ktoré zažíval v minulosti vo vzťahu s manželkou. Hneval sa na jej spôsob života. Rozviedli sa. On ani po rokoch nedokázal odpustiť. Pri pomyslení na ňu mal hnev, zlosť. A tieto zhubné pocity voči nej si „uložil“ do nôh, ktoré mu bránili ísť životom bez bolesti. Prijať a odpustiť bývalej manželke nemienil. Pokiaľ sa však nevzdá toho, čo mu bolesť spôsobilo, nohy bolieť neprestanú.

Nehovorím, že prijať ťažké veci je jednoduché. Vôbec nie. Ale pripustime, že možné to je. To čo nám v tom pomôže je naše VEDOMIE. Dovoliť si naše srdce otvoriť a uvedomiť si princíp ako fungujeme, ako si tvoríme realitu.

Vtedy si uvedomíme, že to čo sme zažili bol výsledok nášho predchádzajúceho (i keď veľmi dávneho) konania, rozhodnutia, činu, myslenia. A keď stretneme v budúcnosti to, čo sme si v minulosti (aj keď nechtiac, nevedome) vytvorili, sme zhrození.

Tí, ktorí už prijali zodpovednosť za svoje zdravie a život, majú jemnejšie vnímanie a odpúšťajú ľahko. Ich srdce je už otvorené. Potrebujú už len previesť procesom. Sú pripravení. Vedomí. 

Spomínam si na krásnu bytosť, ženu, matku, ktorá prišla kvôli astme svojho 4-dieťaťa. Plakala bezmocná, hovorila ako sa snažila podľa knižiek pracovať so zámerom aby jej dieťa vyzdravelo, ale márne.
Keď sme nazreli do jej podvedomia, našli sme skutočnú príčinu. Bol ňou vzťah s manželom a tomu predchádzala situácia z detstva s jej otcom.
Pustili sme sa do liečenia spomienky z detstva. Súčasťou postupu je aj nádherný proces, ktorý výrazne napomáha k vyslobodeniu z väzenia duše a tým je POCHOPENIE. Pochopenie, prečo sa to stalo. Klienta sprevádzam týmto láskavým pochopením vo vyššom stave vedomia, zvedomujeme to, čo dovtedy nevidel, nevnímal.
Práve hlbokým POCHOPENÍM sa situácia v minulosti zbavuje emočného náboja a presvetľuje sa láskou. 
Po vyčistení, prijatí, odpustení ktoré prebehlo s otcom sa následne upravil aj pohľad na manžela, doslova sa zmenil jej cit k nemu a ohromná bola radosť matky, keď do pár dní mi volala, že je jej dieťa zdravé, bez astmy a mohlo nastúpiť do škôlky. S dieťaťom vôbec nebolo treba pracovať. Vyzdravelo sa cez zmenu postoja, UVEDOMENIE, CIT, nový pohľad matky.

Nie som zástancom zbytočného vŕtania sa v minulosti. Nič nie je dobré robiť extrémne.
Jednoznačne som za to, aby sme v prvom rade pracovali na sebe s čistým zámerom a otvoreným srdcom. To je priama krásna cesta cez pozitívny zámer.

Ale tiež z praxe viem, že nie každému to ide takto napriamo formou: „A buď!“
U mnohých dôjde k vyzdraveniu až PO SPRACOVANÍ, pochopení, prijatí, odpustení spúšťača v minulosti.

A preto ťa prosím človeče, uvoľni minulosť! SLOBODA je krásna. Zaslúžime si ju všetci. Musíme sa však pre ňu ROZHODNÚŤ.

Eva Ďurišová